Kľúčovým je, že hlava štátu u nás garantuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident svoj úrad vykonáva podľa vlastného svedomia a presvedčenia, nie je viazaný žiadnymi príkazmi. Jeho nezávislosť posilňuje skutočnosť, že svoj úrad vykonáva na základe mandátu získaného od voličov SR a nevďačí zaň žiadnej "parlamentnej matematike".
Post hlavy štátu môže zodpovedne zastávať iba ten, kto sa nezhrbí a kto dokáže neohrozene presadzovať rešpektované morálne princípy. Úmyselne zdôrazňujem slovo "morálne", pretože v modernej spoločnosti existuje trvalý nesúlad medzi zákonom a morálkou. Ideálne by bolo, ak by zákon a morálka boli v absolútnej jednote. V skutočnosti to tak nie je. Morálne princípy prevyšujú objem zákonných noriem. Zákon nesankcionuje každé nemorálne správanie sa, trestné je iba porušovanie alebo nedodržiavanie zákonov - a to aj v prípade, že ich dodržiavanie je v rozpore s morálkou jednotlivca.
Prezidentov osobný príklad
Platí to pre každého, aj pre prezidenta. Jemu však ústava poskytuje priestor na to, aby svoj morálny postoj mohol verejne vyjadriť - môže napríklad podľa svojho svedomia podpísať alebo nepodpísať prijaté zákony, má právo vymenovať alebo nevymenovať členov vlády a iných činiteľov, má dostatok príležitostí pravidelne prezentovať svoje názory a stanoviská a pod. A práve v tom spočíva poslanie hlavy štátu - svojimi postojmi môže inšpirovať ostatných, má možnosť osobným príkladom viesť národ k morálke a ku slušnosti.
Aktuálna je aj otázka "nestraníckosti" prezidenta, prípadne uchádzačov o tento úrad. O tom, že prezident by nemal byť členom žiadnej politickej strany niet pochýb. Otázkou však ostáva, či post hlavy štátu môže zastávať iba niekto, kto nikdy nemal nič spoločného s politickými stranami, alebo nie. Vidíme to aj v reakciách médií na aktuálnych prezidentských kandidátov - u piatich z nich uvádzajú príslušnosť k politickej strane, ostatní sú označovaní ako nezávislí kandidáti.
Predstavy o povinnej bezpartajnosti prezidentských kandidátov pramenia z pomerne populárnych názorov na "nepolitickú" politiku, z predstáv, že kdesi existuje zdroj politickými stranami nedotknutých vzdelaných, objektívnych, čestných a slušných ľudí, proste zásobník ideálnych bytostí, do ktorého možno siahnuť, vybrať odtiaľ kandidátov a z nich voliť.
V realite
V skutočnom živote sú politické strany (aspoň tie štandardné) prostriedkom na to, aby "dávali dokopy" ľudí s rovnakými názormi na riešenie spoločenských problémov a aby boli platformou na presadzovanie spoločných záujmov. Je preto celkom prirodzené, že ľudia, ktorí majú záujem vyjadrovať sa k "veciam verejným", si skôr či neskôr nájdu aj svoje stranícke zakotvenie. Rozmach nezávislej "nepolitickej" politiky svedčí viac o momentálnej nefunkčnosti štandardných straníckych štruktúr než o prevahe trendu hľadania a nachádzania jedinečných individualistických riešení.
"Nadstranícki" teda nemusia byť uchádzači o post hlavy štátu, ale až zvolený prezident.